Ste zvedaví, ako sa dostali peruánske byliny a informácie o nich do Čiech a Slovenska? Zaujíma Vás ten príbeh? Tak máte možnosť sa s ním v niekoľkých odsekoch zoznámiť.
PERU - obrovská, nepriestupná krajina. Plná tajomných archeologických nálezov. Úchvatná a súčasne nebezpečná. Krajina rôznych klimatických podmienok a obrazov. Mnohých kmeňov a nárečia. Má najviac ekosystémov, ohromné množstvo riek, horských ok, termálnych prameňov, úchvatné vodopády a kaňony. Cez jej územie sa tiahnu nádherné veľhorské štíty Ánd. Jeden z najkrajších pralesov sveta - Amazónie v sebe skrýva nespočetné bohatstvo fauny a flóry. Predstaviteľov flóry je cez päťdesiat tisíc druhov a medzi nimi ohromné množstvo rastlín s liečivými vlastnosťami. Len polovica je známa a ďalšie čakajú na svoje objavenie ... Rozvoj techniky a komunikácie nám "otvoril" svet a sprístupnil tú jednu z najcennejších prírodných lekární na Zemi.
Písal sa rok 2000 kedy sme sa "na vlastné oči i kožu" mohli pozrieť do jej vnútra ... ohmatať, ochutnať, obdivovať, pocítiť úctu a pokoru a ... učiť sa ju.
Tam sme sa tiež dozvedeli, čo v sebe skrývajú a čo môže mnohé z nich poskytnúť ľuďom. Presvedčili sme sa, že niektoré z nich sú ozajstnými poklady. Kľúčom k zdraviu.
Práve chuť spoznať pravdu o údajnej všemocnej sile rastlín z Peru a pravdu o ľuďoch ktorí sa liečbou pomocou týchto rastlín zaoberajú bola impulzom našej cesty do Ánd a Amazónie. Odvahu a chuť vydať sa na ďalekú cestu nám dodal v jednom z našich častých telefonických rozhovorov páter Edmund Szeliga, v Peru známy ako El Padre. Pre mnohých legenda, ale pre tých, ktorí sa s ním stretli - človek plný dobra a životné múdrosti. Vo svojich deväťdesiatich rokoch rozdávajúci optimizmus a životnú energiu. Dokázal pútavo rozprávať o "svojich" Indiánoch, ktorým posvätil vlastne celý svoj život a od ktorých získal mnohé tajomstvá odovzdávané po stáročia len z otca na synov.
Predstavujeme veľmi skrátenej časti našich zážitkov a dojmov z našej expedície do Peru, za poznaním liečivých peruánskych bylín.
ČASŤ 1.
Naša cesta do tejto tajomnej krajiny bola študijné. Bola veľmi spontánne aj riskantné akcií. Stala sa pre nás nezabudnuteľným zážitkom. Náš pobyt v Peru mal dve úzko spolu spojené časti.
Tou prvou bolo osobné stretnutie s pátrom Edmundom Szeligi a besedy s ním. Po celú dobu nášho pobytu mal na nás vždy čas. Odovzdával nám informácie o účinkoch jednotlivých bylín, ako je najlepšie pripravovať, na čo najviac pôsobí, ako zostavovať bylinné kúry. Naše stretnutie s tou výnimočnou osobnosťou má obrovský dopad na náš ďalší život, prácu a filozofiu. Za to mu stále patrí náš srdečná vďaka.
Z môjho cestopisu:
"Dnes máme všetci za sebou ďalšie vzrušujúce stretnutie s El Padre. Práve v čase, keď sme boli u pátra Szeligi, dostal telegram. Písal mu pacient vyliečený z HIV as radosťou ďakoval. Výsledky mal v poriadku! Onemel sme. Páter Szeliga sa skromne usmial . A na moju otázku v očiach ...... mi nadiktoval zloženie bylinné kúry! Mám pocit, ako by sa mi do rúk dostalo nejakej veľmi dôležité tajomstvo! A pre neho je to tak samozrejmé! "Otče, to je prvá vyliečený z HIV?" Aj jeho skromná odpoveď: "NIE."
Mám s ním výborný kontakt. Určite nám v tom pomáha aj naše materinský jazyk, pretože našim rodným jazykom je poľština. Ale často sa mi zdá, že spolu hovoríme "z duše do duše". Že rozumie mojim myšlienkam. Ďakujem mu, že pre mňa má toľko času a trpezlivosti. S porozumením odpovedá na moje často sa opakujúce otázky a vysvetľuje "zmätky", ktoré mám v tom množstvo informácií. Ako trpezlivo reaguje na moju "nenásytnosť" vedomostí o bylinách, o džungli. Spočiatku som sa obávala, ako bude reagovať na to, že sa chcem v takej rýchlosti dozvedieť to, čo on spoznával počas svojho dlhého života. Ale počas našich stretnutí sám tieto obavy rozohnal. Som pod vplyvom jeho osobnosti. Teším sa na každú chvíľku s ním ... S kým dnes môžete tak otvorene hovoriť, vo svete plnom podvodov, lží, egoizmu a predvádzanie sa?
Teší ma aj jeho samotná prítomnosť, to teplo, ten pokoj a úprimnosť aká z neho vyžaruje ... Ako by som sa ocitla v inom svete ... Chcela by som v tom svete zostať. Ale som si vedomá toho, že sa budem musieť vrátiť. Ale budem bohatší o skúsenosti a vybavená silou a odvahou. Odvahou k tomu, aby som žila poctivo a zodpovedne napriek tomu, čo sa deje okolo mňa. Ďakujem Prozreteľnosti, že mi dala možnosť stretnutia s El Padre. Že som mohla nielen načerpať informácie o bylinách, ale tiež nasať plnými dúškami jeho filozofiu. Jeho dnešná slova bola výnimočná. Odoberam je ako požehnanie mojej budúcej práce: "Čiň dobro a vždy pracuj poctivo. Keď budeš mať odvahu, dobrú vôľu, poctivosť a lásku v srdci, pokonáš všetky prekážky. Pretože Prozreteľnosť rozhodla, aby veci poctivé boli viac použiteľné, prospešné a trvalé. A pamätaj si, ŽE JENZ DOBRÉHO sa rodí DOBRÉ ". Cítim, viem, že tie slová ma budú sprevádzať do konca života.
A tak nie je divu, že dnes mám hlavu plnú dojmov ... Nemôžem na neho prestať myslieť. Hľadím na jeho postavu a nemôžem sa vynadivit. Predo mnou sedí človek, ktorý spolu spojil dva tak odlišné svety. Vybudoval obrovský most. Na jednej jeho strane sú ľudia hrdí na raketový rozvoj civilizácie, ktorá je ale čím ďalej viac odtín od toho, čo ich môže zachrániť .... Na druhej svet prostých, chudobných ľudí, žijúcich však v prirodzenom súlade s tým, čo ich živí a lieči. A je to tá strana, často pohŕdanie, ktorá nám podáva pomocnú ruku. A on každému z tých svetov priniesol dary ... Pre mňa je jeho činnosť neobvyklá, takmer senzačný a pre neho: každodenný chlieb každodenný.
Keby som mala pátera Szeligi nazvať jedným slovom, tak akým ...? Už viem. NÁDEJ. CHODIACI NÁDEJ, ktorú odovzdáva iným. Každý deň, bezustání. On vie, že NÁDEJE je to posledné, čo v človeku umiera ... On skutočne žije len pre druhých ... A možno práve v tom je ukryté tajomstvo jeho dlhého života? ...
ČASŤ 2.
Moja hlava sa snaží spracovať to množstvo informácií. Pinč-pinč ..., Flor de arena ..., Hercampuri ..., Manayupa ... - všetky byliny čistiace, ale každá inak. Znie v nej melodická ozvena tých exotických názvov rastlín, trochu tajomne ale tak nádejne! Hlavou mi letia toľko myšlienok! Ešte že mám poznámky a kazety! Konečne som v našom izbe. Moje unavené telo padá na lôžko. Nemám už silu ani byť zvedavá, o čom zvyšok našej "expedície" živo diskutuje v salóne. Túžim konečne dohnať ten spánkový dlh posledných dní ... Začína ma objímať láskavé ticho ... nie však na dlho ... Do izby náhle vpadá Marek. "Podarilo sa" volá. "Zabaľte si so sebou nejaké veci na pár dní. Teplé do hôr a letnej do džungle. Konečne uvidíte, ako byliny rastú v prírode. Santos sa rozhodol ísť s nami do Huanuco a Pucallpa. Vyrážame za hodinu!" Nemám na výber. V rýchlosti balíme ... "
A tak začala druhá časť našej cesty za poznaním. Poznanie rastlín, školenia a návštevy ministerstiev, výskumných a šľachtiteľských botanických staníc a zdravotníckych zariadení ... Prvým veľkým zážitkom bolo stretnutie s indiánmi kmeňa Kechua. Boli našimi znamenitými sprievodcami po stráňach vysokých Ánd a učili nás hľadať byliny v miestach ich prirodzeného výskytu. Byliny, ktoré sú po celé dlhé stáročia využívané ako lieky, ktoré im dáva Matka príroda. Dáva im všetko potrebné a očakáva za to, že ju budú ctiť a budú s ňou žiť v harmónii.
Z môjho cestopisu:
... "Je neskorý večer. Sedíme v autobuse z Limy do Huanuco. Na to, čo som doteraz videla, je celkom luxusné. Pohodlné sedačky aj miesto na natiahnutej nohy. A ... toaleta! Čaká nás dlhá nočná cesta cez priesmyk v Andách i nevšedný zážitok: prekonanie takmer 5.000 metrov nad morom!
Aké to bude? Som plná vzrušenia. Chvíľami cítim chvenie v tele. Možno trochu z nevyspania, možno z množstva dojmov. A možno čiastočne tuším, čo na mňa čaká ...
Autobus je plný miestnych. Sme jedinými cudzinci. Stevardka v autobuse dohliada, aby sme všetci sedeli pohodlne. Je príjemne. Len Mirka ako obvykle musela spôsobiť rozruch. Jej nadmerná výbava na cesty do Ánd aj džungle nechce zostať na polici nad sedadlom. A tak najprv dáždnik (vraj na hady, čo padajú zo stromov) a vzápätí jej adidas padajú na hlavy manželského páru s bábätkom v náručí. Dusno, ktoré povstalo sa však po chvíli vytráca, Mirka sa konečne uvelebila a môžeme začať drieme ...
Nemôžem zaspať. Hlavou sa mi naháňa myšlienky. Ešte raz si v spomienkach premietam rozhovory s pátrom. S veľkou zvedavosťou tiež očakávam stretnutie s rastlinami. Úplne som ale zabudla, že najprv ma čaká iné stretnutie.
S nadmorskou výškou!
Ale tá už o sebe dáva vedieť sama. Zrazu mi začína byť strašne zle. Motá sa mi hlava, začína byť dusno a je mi dosť nepríjemne okolo žalúdka. Prvá myšlienka je: O Bože zjedla som niečo zlé, čo teraz bude ?! A je mi čím ďalej horšie. Pridáva sa k tomu aj hrozné nutkanie .... ani neviem, ako som sa ocitla na WC. Bol to hrozný pocit. Niečo podobné som v živote nezažila! Myslím si že zomieram. Môj organizmus ma vôbec nepočúva, strácam nad ním kontrolu. Myšlienky sa sústredili len do oblasti žalúdka ... a on sa správa tak, ako by sa chcel z tela evakuovať súčasne oboma koncami ... a to ešte vo veľkej panike! Je to strašné .... Akoby z diaľky zvyšok môjho vedomia zaznamenáva búšenie do dverí a rozpačitý hlas Ivona. A tak si ďalej onú "miestnôstku" striedavo požičiavame. Bledé, napoly v bezvedomí klepeme jedna druhej na dvere. Rýchlo, rýchlo teraz ja ... Zakaždým mám obavy, či tam tá malinká misa ešte je ... Po chvíli (neviem ako dlhé) k nám prichádza záchrana.
Stevardka nám niečo podáva a ukazuje, aby sme to priložili k nosu a dýchali. Je to kúsok vaty namočený v nejakom strašne smradľavom alkoholu. Vďaka tým hrozným pocitom sa však nebránim. Alkohol normálne nenávidím, ale teraz som vďačná a vdychujem to ako jedinú záchranu. Vatu dostávajú všetci. Vidím ale že sú medzi nami aj takí, čo si pomýlili otvory ... a žiadostivo to sajú ..
Neviem ako dlho to trvalo, ale po chvíli zase začínam vnímať okolie. Mužská časť našej výpravy sa delí so svojimi pocitmi. Vraj sa im zdalo, že sa mozog bude katapultovať z miesta, ktoré mu do teraz patrilo a strácali nad ním kontrolu .. Neviem, či to je tým alkoholom, ale všetci už sme zase v poriadku.
Tak to bolo naše stretnutie s výškou práve päť tisíc. A to sme vyrazili priamo od hladiny mora! Máme za sebou vysokohorský krst aj prvé poznanie And.
Na jednej strane je škoda, že nejdeme vo dne. Prišli sme o nádherné výhľady. Ale z druhej strany dobre že ideme v noci ... Tie nádherné výhľady sú lemované strašnými priepasťami. Čas od času do nich padá nejaký autobus, taký ako náš, plný cestujúcich ... Ale my sme mali zostať nažive, aby nás neminuli veci budúce ...
Do Huanuco prichádzame ráno. Som úplne vybavená. Bojím sa, že dnes už nebudem schopná niekam ísť. Bojím sa to komukoľvek povedať. Viem, že dnešný plán je náročný. Mňa sa chce spať a plakať únavou. Dobrý Santos nám prináša kľúče od hotelovej izby. Je to hotel jeho švagra. Čistý a pokojný. Jedna izba pre nás sedem. Ale nám pripadá ako palác. Určujeme poradovník do kúpeľne. Podarilo sa mi zmyť aspoň časť únavy. Padám na lôžko. Možno sa mi podarí si aspoň na pár minút zdriemnuť ...
Volajú ma na raňajky ...
U raňajky je veselo. Medzi kuchyňou a naším stolom behá čašník. O tom ako je vzrušený svedčí jeho neustále mierne vyplazený jazyk. Každý z nás objednáva to, čo pochopil že sa dá zjesť. A čašník behá s taniermi a neustále prináša ... miešané vajíčka ... miešané vajíčka ... a miešané vajíčka. Asi úplne stratil hlavu ... Bola výborná. Na mňa vyšli dve porcie. Nakoniec to je jedlo, ktoré nám je z celej ponuky najbližšej ...
ČASŤ 3.
Z môjho cestopisu:
Pred hotelom čaká staršie mikrobus. Ešte skôr, než sme sa stihli do neho naskladať sa spustil výdatný dážď. Prišiel náhle a nečakane. Že by už začalo obdobie dažďov? Všetci nám tvrdili, že je ešte skoro. Za malú chvíľu sa námestíčko v Huanuco mení v potok. Santos niečo hovorí vodičovi, a po krátkej jazde sa stávame senzáciou na malom trhovisku. Santos pre nás objednáva gumové čižmy a igelitová pončá. Na tvárach domorodcov sa pomaly mení ostražitosť vo zvedavosť. A dokonca aj radosť. Toľko zákazníkov! A ešte akých! Stále odvážnejšie prekonávajú vrodenú nedôveru. Nakoniec ukazujú "gringos" celú kolekciu gumákov - čiže jeden druh, v dvoch rozmeroch. S úsmevom dohliadajú, aby nikto z nás neodišiel neobutý. V ich monotónnym živote sme na ne "spadli" tak nečakane, ako na nás ten dážď. Náhle počujeme, ako sa Sumoto dažďa prediera nejaká nám známa melódia. Ruská "Kaťuša"! Tu? Na trhovisku v Huanuco? Rýchlo sa však stáva podnetom ku všeobecnému veselí. Domorodci strácajú aj zvyšky nedôvery a snaží sa nám predať aj to, pre čo sme neprišli. Ktovie odkiaľ sa vynárajú akási metly, štetky, metličky, kefy, metly, násady ... Jeden cez druhého sa nám snaží ponúknuť povrázky, povrazy, akési nádoby ... veci o ktorých sme v Európe dávno zabudli. A to všetko hudobno podložené melódií svetoznámej Kaťuša. Teraz už sme centrom všetkého diania.
Nejaká bezzubá indiánka ku mne privádza dve deti. Pozerám sa spýtavo na Marka. Sú to siroty. Matka zomrela a otec tragicky zahynul. Prosí o almužnu pre nich. Zovrelo sa mi srdce. Ruka sama vkĺzla do peňaženky ... Atmosféra začína byť takmer rodinná. Smejeme sa a kričíme jeden cez druhého. Je vidieť, že Santosa tú poznajú a vážia si ho. On ale prerušuje zábavu a velí: vamos, vamos ... Andy čakajú!
Andy čakajú ... miznú z trhoviska ako kŕdeľ ohromných netopierov. V nadmerných gumákoch, a ako krídla vějících Ponce na ramenách. K autu nás sprevádza utichající "Kaťuša".
Ideme na stretnutie so stráňami And. Myslím ešte na ten nový zážitok. Ak existujú anjeli - strážcovia miest (a ja v ne verím), tak Huanuco ho určite má. Celkom iste uvidel, že v našich vreckách nečinne zaháľa doláre a privolal dážď. Domorodcov vytrhol z nečinosti plné očakávania. Pomohol im k zárobku, o ktorom sa im ani nesnívalo. Nám zase dovolil odniesť si odtiaľ nezvyklé "suveníry" ... a šancu pomôcť druhým. Áno ... Dážď pánaboha padá na všetkých! "...
ČASŤ 4.
Teraz už nič nebránilo našej ceste do hôr. Boli sme vybavení. V Andách nás sprevádzal pocit, že sme sa stretli s veľmi starou históriou. Tiché, hrdé, majestátne štíty o nej rozpráva, sú jej svedectvom. Stretávali sme sa ale tiež s neuveriteľnou biedou. Takmer na každom kroku. Od nášho sprievodcu, a od indiánov ktorí nás sprevádzali, sme sa učili poznávať jednotlivé kríky a rastliny, ktorých názvy spočiatku zneli našim ušiam cudzo. Po krátkej dobe však v našich slovníkoch zdomácneli. Manayupa, Juan de alonso, pinč pinč, Cola de caballo ... a mnoho ďalších. To sú indiánske názvy rastlín ktorých vlastnosti sa domorodci naučili využívať pred stáročiami.
Mali sme neobvyklé šťastie. Našim hlavným sprievodcom peruánsku prírodou bol Santos. O jeho odbornosti nebolo pochýb. V jeho úprimných a dobrých očiach bol na prvý pohľad zrejmý jeho indiánsky pôvod a jeho meno zdobili dva tituly inžiniera - chémie a biológie. Stál pri zrode univerzity v Huanuco a celý svoj doterajší život zasvätil liečivým rastlinám a starostlivosťou o ne.
Z môjho cestopisu:
... "Náš mikrobus sa pracne vzpína kľukatými chodníkmi do hôr. Dole sa radšej nepozerám, nechcem aby mi strach kazil radostný pocit. Neuveriteľná podívaná. Červená krajina porastená množstvom rastlín. Najväčší dojem budí agáve. Sú ich stovky a možno tisíce. Zdá sa , ako by ich dlhé stonky kvetov siahali do oblakov, dotýkali sa nebo.
Jeden z tých kvetov Láďa natáča. Zdá sa, že nemá konca. Všetci utíchli. Aj Mirka utíchla. Na Santosovi je vidieť, že je pyšný. Pyšný na svoju prekrásnu zem aj z toho, že sa s nami môže podeliť jej krásou. Neviem, kam sa skôr pozerať. Vľavo, vpravo, pred seba, za seba .... všade nádhera.
Únava je zrazu preč. Cítim, akoby som sa vznášala radosťou a dojmom. V tom stave prichádzame k nejakému hospodárstva. K nejakému veľmi chudobnému obydlia. Hlinené štvorca bez dverí a namiesto okien len otvory. Tak takú chudobu som ešte nevidela. Jediným bohatstvom bola za nohu uviazaná prasnice s mladými prasiatkami ... Srdce sa mi zovrelo. Vidím, ako sa domáci srdečne vítajú sa Santosom. Je vidieť, že ho jeho návšteva teší. Santos nás vzájomne predstavuje. "Sú to Kechua. Žijú tu osamelo. Jedna veľká rodina. Občas pre mňa zbierajú byliny. Snažím sa im pomáhať." ...
Pozerám sa na ne s obrovským obdivom. Dierou namiesto dverí je vidieť, ako nejaké dievča sedí na zemi a tká čosi ako predložku alebo koberček. Osnovu má priviazanú k háku v stene ... Okolo nej sú asistenti v podobe malých detí. Bežný rodinný život. Zvedavosť ma ženie bližšie. Pristupuje ku mne stará, bezzubá indiánka a s natiahnutou rukou čosi opakuje. Rozumiem z toho iba "mámiť" ... Moja ruka sa zanára do vrecka. Ešte v Lime som rozmenil väčšie bankovky na drobnejšie. Už som si zvykla, že často siaham do peňaženky. Ale tu, v tej biede, som nechala všetky. Myslím, že aj to čo som dala, je len kvapka v mori ich potrieb. A my sme asi prví Európania, ktorí sa k nim dostali ...
"Gracias mamita, gracias mamita" vytrhli ma zo zamyslenia jej opakované vďaka.
Mužská časť rodiny Kechua už pripravuje slávnostné privítanie. Zvolali všetkých, vrátane žien a priniesli nejaký nápoj. K tomu starý, plastový téglik. Spoločne s fľašou začína kolovať v kruhu, do ktorého nás všetkých ustanovili. Pozerám sa, ako každý po vypití obracia téglik hore dnom ... Neviem prečo ... Snáď ukazujú, že všetko vypili alebo dávajú zvyšok krajine či duchom predkov? Neviem. Myslím len na to, ako sa budem tváriť ja, až na mňa príde rad. Po tvárach ostatných z našej výpravy vidím, že Johny Wolker to rozhodne nie je. Ale cúvnuť sa nedá, utiecť tiež nie ... A už je rad na mňa ... Pred zrakmi všetkých sa správam úplne nepochopiteľne. Sotva som zvlhčila ústa v tégliku, začínam mľaskať ako p .... na Bukvica ... Zdalo sa mi, že im tým urobím radosť a ukážem, ako mi chutí. Vyšla som z toho ako idiot ... Chuť to bola strašná, pálilo to, smrdelo a nedalo sa prehltnúť ... a ja pri tom mlaskala ... Ako obvykle však Santos zachraňuje situáciu. Som mu vďačná a obdivujem ho za jeho súcit s druhým.
Kútikom oka vidím, ako Marek uzatvára s jedným z indiánov nejaký obchod. Za peniaze, ktoré mu dáva dostáva igelitku plnú nejakých zelených listov. Myslím si - určite už nakúpil nejaké vzácne byliny!
Časť 5.
Vyššie, do hôr, sa už vydávame pešo. Sprevádza nás dva domorodci. Idú s nami na najbližší stráne, ďalej už pôjdeme sami. Konečne začína poznávanie rastlín. Santos mi ukazuje čosi podobné papradie. "To je Cuti-Cutie", vysvetľuje. "A tam vyššie rastie Hercampuri. A tie kríky vľavo sú pinč-pinč" .....
Je na ňom vidieť, že je vo svojom živle. Je inžinier biológie a je synom tejto krajiny. Rastlinám rozumie ako málo kto. Podieľa sa aj na výskumoch ich pestovanie v rôznych pôdnych podmienkach. Preto si tiež dobre rozumie s pátrom ... Ideme kľukatými chodníkmi stále vyššie a vyššie.
Začínam pociťovať strašnú únavu. Aha, mám krízu, myslím si. Začína sa mi zle dýchať a nohy, ktoré začínajú byť zdrevnatené, odmietajú počúvať. Rozhliadam sa po ostatných ... Marek všetkým rozdáva lístie z igelitky. "Musíte to žuť, inak to nezvládnete". A tak to teda nie! Rozhodujem sa, že za nič na svete nebudem brať do pusy nejakej surové lístia. Spomenula som si aj na varovanie o hygiene ..
Dochádza mi dych. Moje svaly ma už vôbec nepočúvajú. Sú úplne ochabnuté a ťažké ... Zdá sa mi, že už nemôžem urobiť ani krok. Zrazu zvyškom vedomie registrujem, že som zostala úplne sama. Na konci a v koncoch. Sama v tých nekonečných horách. Všetci sú už ďaleko. Aj môj Láďa ... Nevšimli si, že s nimi nie som ?! Hrôza !!! Nemám už sily ani volať. Cítim, že sa začínam niekam strácať ...
Posledným zvyškom vôle som donútila moju ochabnutú ruku napchať tie hnusné listy do pusy ... "Žuť, nie prehĺtať!", Znie mi v ušiach. Zvykajú zvyškom síl a lapá po dychu ako ryba na suchu ... A zrazu cítim, že tie odporné listy sú zázračné. Ani neviem, ako som sa ocitla pri ostatných. A ďalej už išlo všetko ako na drôtiku. Celé popoludnie, až do večera, kedy už zvyšok expedície stráca sily, behám po stráňach ako kamzík!
Vďaka tomu som zažila niečo, čo vo mne zostalo na vždy. Podivné stretnutia. Bolo to na chodníku Inkov ... Sama chodník na nás urobila veľký dojem. Prastará, dlhá cesta cez hory, lemovaná kamennou stenou. Tichá, majestátne, tajomná ... Cítim vôňu histórie ... Mám dojem, že nás sprevádza niečo neviditeľné ...Tá atmosféra sa dá len ťažko opísať. Ideme mlčky.
Celej našej výprave viditeľne dochádza sily. Ja ešte čulo šplhám po stráňach. Chcem vidieť čo najviac, nasať to do seba. Zrazu som na stráni zbadala mladého chlapca. Stál a pozeral sa na mňa. Bol sám. Neviem, ako sa tam objavil. V jeho očiach bolo vidieť prekvapenie, ale zakrýval je hrdosťou. Na môj úsmev nereagoval. Nereagoval ani na doláre. Díval sa povznesenej ako vládca hôr. Potomok Inkov - preletelo mi hlavou. Dlhú dobu sme sa pozerali vzájomne do očí. Ani sa nepohol. Bolo v ňom čosi majestátneho. Zatúžila som mať jeho fotografiu, aby som mala istotu, že to nebol žiadny prelud alebo duch. (Fotografia sa podarila, ale istotu nemám dodnes). Jediné, čo viem bezpečne je to, že potomok Inkov to bol!
Priblížil sa večer. Musíme sa vrátiť dole. So sebou odnášam nezabudnuteľné spomienky na stretnutie s Andami. V tak krátkom čase toľko dojmov! V myšlienkach si znovu všetko prehrávam. Pohľad na veľké kaktusy, po ktorých lezie množstvo malých chrobáčikov. Marek sa Santosom ich berú do dlaní a stláčajú ... Zostáva po nich krásna karmínová škvrna. Tí chrobáčiky sú veľmi cenní. Výborný obchodný artikel. Indiáni ich zbierajú a predávajú americkým firmám, ktoré ich používajú ako prírodné farbivo kozmetických prípravkov. Najčastejšie sa tým farbí rúžu! V jednej chvíli som sa rozhodla: rúž už nebudem používať! .. "
Stretnutie sa stráňami And bolo pre nás nezabudnuteľným zážitkom. Ale na nás čakala Amazónie. Druhá časť výpravy za poznaním rastlín. Bola veľmi riskantné cestou dobrodruhov do vnútra dažďového pralesa. Inak, než veľkým dobrodružstvom sa nedá nazvať naše jazda cez džungľu.
Časť 6.
Z môjho cestopisu:
.... "Musíme sa dostať čo najrýchlejšie do Pucallpa a tam cez Ucayali do džungle. Santos si predĺžil voľno a pôjde s nami. Mám z toho radosť. Jednak Santos je výborným znalcom bylín ale hlavne v jeho starostlivosti sa cítim bezpečne. Je taký pokojný a vyvážený ... Marek je veľký dobrodruh. je pravda, že všetko tu pozná (je čestným členom kmeňa Ashanincas), ale strašne rád riskuje ...
Marek už vymýšľa plán, ako sa tam dostaneme čo najkratšou cestou. Najme dve autá a ideme hneď teraz v noci cez džungľu. Vraj škoda času na spanie. Na diskusiu nám nedal priestor.
Po dlhom vyjednávaní už máme jedno auto. Mirka sa v ňom uvelebila ako prvý a hneď za ňou Ivona, Vladan a Santos. Neviem prečo my potom jazdíme z miesta na miesto a stále presadáme. "Musíme trochu priplatiť", hovorí Marek. Nakoniec nasadáme do nejakého skřípajícího vraku s padajúcej výfukom a môžeme sa vydať na cestu.
Ideme v úplnej tme. Za nami jede to druhé auto ale takmer sa nevidíme. Po niekoľkých hodinách úmornej cesty sa pred nami objavuje červené svetielko. Zastavuje nás polícia a nariaďuje odbočiť do Tingo Maria. "Tá cesta je veľmi nebezpečná vo dne, nieto v noci", hovoria. Pozerajú sa na nás ako na bláznov ... Mestečko Tingo Maria. Podivný hotel. Na jeho nádvorí klietky s divokými zvieratami. Vstup do izieb priamo z dvora, pod dverami desiatich centimetrová škára. Vonku čo chvíli prebehne veľká krysa. Rozhliadam sa dôkladne po stenách. Pavúky nevidím ale rovnako spím len jedným okom. Druhé sa snaží mať situáciu pod kontrolou. Marek s Robertom tiež nespí. Ale dôvod majú iný ... vyprázdňuje ďalšiu fľašu Pisca. Ešte sme nestihli poriadne zaspať a už nás ich spev, ale ešte presnejšie rev, stavia na nohy. Je veľmi skoro ráno.
Znovu nasadáme do áut. Pred nami je ešte pár sto kilometrov cestou necestou cez džungľu. Vraciame sa na miesto, kde sme v noci zišli z cesty.
Naša cesta cez džungli....
a kráľovstvo Sangre de Drago...
Po oboch stranách je priepastná tôňa lesa.Budí obdiv a súčasne rešpekt. Štvrtina cesty je za nami. Miestami míňame opustené chyže. Je na nich vidieť, že sú už dlho bez hospodára.
Nášmu autu občas odpadne výfuk a vodič ho trpezlivo priväzuje drôtom. To prvé auto sa Santosom je už ďaleko vpredu. Budú v Pucallpa o veľa skôr. Sme na ceste sami. Cítim, ako sme v tom ohromnom priestore malí ... V polospánku sa vraciam k zážitkom z Ánd.
Náhle naše auto zastavuje. Nečakane sa z krovín vľavo vynárajú hrozivé postavy. Vyrástli pred naším autom. Po prvej sekunde prekvapenie rýchlo chápem, že to nie sú zástupcovia fauny. Polieva ma horúco. Hlavou mi ako blesk letí myšlienka: posledné okamihy života. Pred našim autom stojí totiž postavy v čiernych kuklách. Mieri na nás ohromnými puškami. Pohľad vľavo i vpravo ma uisťuje, že situácia je beznádejná. Z krovín trčí ďalšie na nás mieriace pušky. Nad nimi čierne kukly. Z nich na nás pozerá hrozivo niekoľko párov čiernych očí. Brrr ... Koľko myšlienok preletí hlavou v taký okamih! Zrazu tiež chápem, prečo nás včera v noci policajti varovali a odporučili z tejto cesty zísť .... Prečo náš vodič tak dlho vyjednával a menil autá ...
Prečo je predné sklo popraskané a v ňom tri diery ... Po guľkách! .. V hlave už iba jedna myšlienka: Pane Bože zachráň nás! ....
Zachránila !!!!! Máme ohromné šťastie. "Odviezli" sme si naše "darované" životy. Stáli všetky doláre, ktoré ležali v našich vreckách ....
Konečne už hotel v Pucallpa. Ani neuveriteľne neznesiteľný hurhaj motorových rikší v mestečku nie je schopný pokaziť moju radosť. Sme v bezpečí! Marek prináša chladný nápoj: "Musím Vám gratulovať. Prešli sme šťastne chodník Tupaka Amaru! Žiadny Európan tadiaľ ešte nejazdil. Nikto by sa neodvážil. Ste prvý ...!" Moja chuť zamordovať ho ma prešla až po desiatich minútach.
ČASŤ 7.
Z Pucallpa sme sa vypravili cez Ucayali na breh pralesa. Ďalej od civilizácie a bližšie k jeho vnútri. Dostať sa do samého stredu by bolo určite veľmi náročné a nebezpečné. Pre nás aj to kde sme boli bolo nepreniknuteľnú oblastí. Atmosféra pralesa je úplne iná ako v Andách. Úplne odlišná krajina žijúci iným životom. Hustá, nepreniknuteľná, s nespočetným množstvom rastlinstva a přerůzných živočíchov.
Z môjho cestopisu:
... "Odchádzame z hotela. Naše uši dostávajú mimoriadnu porciu decibelov šíriacich sa z rachotiace motorových rikší. A s tým rachotom sa vydávame na breh Ucayali. Do všetkých prístupných otvorov našich tiel sa vdírá jemný červený prach. Tiahne sa za týmito exotickými dopravnými prostriedkami ako tieň. A čím ďalej sme od mesta, tým je hustejšia.
"Hromadná doprava"...
čln nahradí rikšu..
Celkom radi na brehu veľkej rieky vystupujeme na pevnú zem. Ale len na chvíľu ... rikše majú nahradiť lode. A vlastne člny, pretože loď to znie moc hrdo. Je ich tam plno. Nerozumiem, prečo Marek chodí od jedného člna k druhému. Asi vyberá. Ale z čoho, keď sú si všetky tak podobné? Nakoniec na nás spokojne kýve. "Nasadá", zavelí. Polieva ma horúco.
Cítim, ako sa mi mimo horúceho vzduchu po celom tele šíri "husia koža". Tak malá škrupina na tak veľkú vodu ?! A ku všetkému neviem moc dobre plávať! Ostatní sa už ukladajú do člna. Ten sa stále viac kýve pod náporom ďalších tiel. Rýchlo analyzujem situáciu. Buď prekonám strach a alebo zostanem sama na brehu rieky. Sama! To už lepšie je zahynúť spoločne.
Vyplývajú na širokú rieku. Tá škrupina sa nielen hojdá, ale jej motor vydáva aj podivné, kašlavé zvuky. Aj mňa je podivne. Zdá sa mi, že každý "akord" bijúce sa z toho starožitného zariadenia bude tým posledným. Ale nemám iného východiska. Breh rieky, pulzujúca životom je od nás stále vzdialenejšie a nás začína objímať ticho. Aj my umlkáme v pokornom údive pred ohromným majestátom a krásou, ktorá je okolo nás. A vďaka tomu blahoslavenému pokoja sa vytratil aj môj strach.
A zase máme šťastie. Náš prievozník Cielo, syn plemena Shipibo, je, ako sa ukazuje pravú pokladnicou vedy o prírode, je jej skutočným synom. Svojimi znalosťami nám imponuje už v člne: "Ty ryby, čo vidíte, také trojuholníkové, ako polievka z nich je to najlepšie na opicu. Tie biele vtáky na brehu (podobné volavkám), tak tie si ľudia ochočují a správajú je ako psov. A tu dávajte pozor, tu plávajú malé, moc nebezpečné rybky. Ako ucíti krv, dokážu sa prehrýzť pod kožu alebo využívajú rôzne telesné otvory. nebezpečné sú zvlášť pre ženy .... "
Náhle uprostred rieky vypína kašlavý motor. Prikazuje nám byť ticho a sám začína vydávať akési tiché zvuky. Na našu nemou otázku Marek tlmočí: "Keď bude ticho, uvidíte sladkovodné delfíny". Sme ticho. Dlhé ticho ... Ako odmena za našu trpezlivosť sa neďaleko nás vynára nad hladinu párok delfínov a po chvíli znovu mizne v hĺbke rieky. Je to krátke ale vzácne predstavenie. Nie každý má to šťastie vidieť "Inie" v ich prirodzenom prostredí ....
Tôňa Ucayali ... Ako tak stojíme očarení, ticho a nehybne uprostred Ucayali, Cielo nám servíruje ďalšie zážitok. Skáče do tej teplej a hlbočiny. Po chvíli sa s úsmevom vynorí a gestom nás nabáda k nasledovaniu. Sedíme ako skamenené. Žartuje? Provokuje? Ale hrdosť víťazí nad strachom. Prvá sa odvážila .Ivona ... Za ňou skáče Vladan a keď skočil Robert, zdalo sa, že sa čln prevráti. Nakoniec skáče aj Láďa. V člne zostávam len ja a Mirka. Podľa príkladu Cielo sa všetci bavia v tej vode ako by to bol bazén. Rieka vyzerala ako malé more a oni sa kúpu práve uprostred! A sme tu sami. Nikde žiadny plavčík-záchranca! Spomenula som si na tie hrozivé rybky ... Sú tu pirane? "- kričím otázku na Ciel a on s úsmevom kýve hlavou:" Sú. Ale tam ďalej, v zálivoch. Nemajú rady prúd "." A krokodíly? "" Tiež tam ". Nijako ma to neuklidňuje ...
(V tej chvíli som ešte nemala ani potuchy o tom, že číhajú aj iná nebezpečenstva. Neviditeľná ... Napríklad taká améba. Málinka, ale v tele vie naozaj pekne vyvádzať! A nakoniec s nami ako suvenír letí aj do Európy ...)
Naozajstné dráma nastáva v okamihu, keď sa Robert snaží svojich asi 130 kíl dostať späť do člna. Skoro nás posiela ku dnu. Hoci sa všetci snažia držať rovnováhu, čln sa tak nachýli, že naberá vodu. Len spoločným úsilím Ivona, Vladana aj Ciela a nás všetkých čo visíme z druhej strany sa darí Roberta doslova vopchať späť a spoločne dosiahnuť brehu.
ČASŤ 8.
S veľkou úľavou cítim pevnú pôdu pod nohami. Do uší sa mi derie zmes rôznych zvukov. Ako odlišných od tých v Pucallpa. Čím viac sa blížime k porastu, tým sú silnejšie a rozmanitejšie. Cítim, že nás čaká niečo neobvyklé. A je to tu - stojíme pred pralesom! Ohromenie mi vyráža dych z pŕs. "Tak to sú pľúca sveta!" Všetko tu hrá, spieva, bzučí, šumí, pulzuje ... Od zeme až po vrcholky stromov. Všetko tu žije svojím pestrým životom a spoločne tvoria jeden veľký organizmus. Veľmi harmonický. Aká je to nádherná hudba! Zase sa cítim tak maličká. Nedá sa na to pozerať bez pocitu pokory. Možno sa trochu cítim aj ako votrelec ... Cielo je teraz vo svojom živle. Je vidieť, že sa cíti a chová ako čiastočka toho veľkého okolo nás. Marek sotva stíha prekladať.
A Cielo neúnavne vypravuje o každom kvete, stromu, kríkmi ... "To si rozotrite vo dlaniach a natrite na ruky. Nebudú vás hrýzť moskyty. Na tie mravce si treba dávať pozor. Sú veľmi jedovaté. Vidíte tú dieru v strome? Tam žijú mravce čo neznášajú svetlo a vyliezajú len v noci. Teraz nám nič neurobia. a pozrite tamto - tak kvitne banán. a tam pozor. Tá červená kvietok s červenými plodmi je jedovatá. nesiaha! Ale vývar z kôry tohoto stromu je moc dobrý na trávenie ... ". Jeho znalosti sa zdajú byť tak bezbrehej, ako sama džungľa. Je zrejmé, že je jej synom. Zo všetkých síl sa snažím registrovať všetko čo hovorí. Budí môj obdiv, som ako očarená.
Dôverujeme mu, dôverujeme mu tak silno, že keď navrhne aby sme s ním išli na dva týždne hlboko do džungle, takmer všetci bez váhania súhlasíme. Len vo mne bojuje chuť ísť s ním s pocitom zodpovednosti. V Lime máme dohovorená ďalšie stretnutie s El Padre. Láďa tentoraz rozhoduje za oboch. Musíme sa na budúci týždeň vrátiť do Limy. Cielo ďalej neúnavne vypravuje o pokladoch pralesa. Informácií už je toľko, že sa mi nedarí ich všetky prijímať. Nakoniec nás ale prozaický hlad donútil vrátiť späť na breh. V pobrežnej "reštaurácii" objednávame nejaké jedlo. Čakáme celú večnosť. Fyziológia pomaly víťazí nad dojmy. Keď už môj hlad dosahuje zenitu prinášajú jedlo. Ryba tak páchne, že sa nedá vziať do úst. Asi umrela už veľmi dávno. Ním ryžu a listy nejakého šalátu. Všetci sa sústreďujú len na jedlo. Nastalo ticho. Náhle sa pod mojou pažou vynorí čierna, chlpatá a strašne dlhá laba a veľkou rýchlosťou ponára dlaň s čiernymi nechtami do mojej ryže! Tuhne ľaknutím. Ale za chvíľu sa už všetci guľou smiechom. Čierna opice! Ale prečo si trúfa siahať zrovna na mojej jedlo ?! Opica si nič nerobí zo smiechu, blesku fotoaparátov ani veselého kriku a ďalej v pokoji jej moji večeru ... Nakoniec ma vystrnadí aj z mojej stoličky. Zostávam hladná, ale zvyšok výpravy má zábavu a množstvo fotografií s opicou. Ide z náručia do náručia. Zo začiatku je trpezlivá ale po chvíli ju to maznanie prestáva baviť ... Mirkovi uhryzne do ruky a Vladan ... púšťa do lona přetrávenou ryžu ktorá rýchlo prešla jej telom ...
U mňa ju zaujímalo len moje jedlo ...
S ostatnými sa maznala ...
A tak som z celej príhody s opicou nedopadla najhoršie. A môj hlad ukojuji mangom priamo zo stromu. Nevedela som, že mango je tak vysokým stromom. Snáď vyšším ako komíny fabrík. Jeden indián sedí v korune, nepredstaviteľne vysoko, a trhá plody. Druhý stojí dole a chytá ich po jednom kuse do nejakej plachty. A tak celé hodiny. Čas tu naozaj plynie inak ako u nás ... To mango je sladké, rozohriatej slnkom a neopísateľné chuti. A ešte utíši môj hlad ... Keď sa vraciame našej "škrupinou" späť do Pucallpa, sprevádza nás prekrásny západ slnka. Je to to pravé poetické zavŕšenie dnešného dňa.
ČASŤ 9.
Veľmi poučnú časťou našej expedície bola aj návšteva výskumných a šľachtiteľských staníc. Jednou z nich bol ústav u Pucallpa. Prebiehajú tam pokusy s pestovaním liečivých rastlín. Sadenice vysádzajú na rôzne podložia a skúmajú, ako sa líši ich vlastnosti od rastlín rastúcich v miestach obvyklého výskytu. Je to proces na dlhé roky. Z doterajších skúseností ale vyplýva, že najväčší obsah liečivých substancií majú rastliny z pôvodného prostredia. Táto návšteva bola na našej ceste poznania rastlín veľkým prínosom.
Z môjho cestopisu:
... "Sme v pestovateľskom výskumnom ústave. Všetko zariadil Santos. Aj tu ho všetci poznajú a vítajú sa s ním ako s významným hosťom. Riaditeľom ústavu je jeho bývalý žiak. Prerušil dovolenku, aby sa nám mohol venovať. Jeho prednáška je zaujímavá a konkrétna.
Predo mnou sú dve väčšie rastliny - stojím pred posvätnou rastlinou Uncaria tomentosa. Vedľa nej je Uncaria guajanensis. Účinky sa líšia len málo ale každá má inak ohnuté tŕne. Kôry z nich sú na nerozoznanie. Riaditeľ nás vedie do budovy a ukazuje fotografie z celého procesu od pestovania po zber kôry. Ja to už trochu poznám, rozprával mi o tom El Padre. Robíme fotodokumentáciu.
Učíme sa ...
Sledujeme ...
Ideme späť do záhrady, k vysokému stromu. Má bielu kôru. Riaditeľ ju narezáva nožom a hneď sa objavujú kvapôčky "krvi". Je to Sangre de drago. Jeho miazga je takmer zázračná a má veľmi široké použitie. Dokonale a rýchlo hojí rany. Pozerám sa na Vladana. Má už dva týždne problém s prstom. Je opuchnutý, hnisá a bolí ho. Vidím, ako chvíľu váha. Aj keď je trochu skeptický, necháva si nakoniec prst tou živicou natrieť ...
A tak počúvame, točíme, fotíme, robíme si poznámky. Cez cestu nám prebehol tapír a zmizol v zelenej tôni. Sme tak zaujatí, že nikto ani nestíha nasmerovať kameru.
Santos vo svojom "kráľovstve" a kráľovná bylín - vilcacora ...
Chodíme od stromu k stromu, od kríky ku kríkmi a od sadenice k sadenicu. Všímam si, že za nami chodí ako tieň nejaký starý indián. Občas sa skrýva za stromami. Čo chce? Po chvíli nachádza odvahu a mieri k nám. V jednej ruke má pohár a v druhej sa mu krúti malý had. Chce nám ho ukázať? Nie, on ho chce predať! Cena je 2 jediný. Mirka, ktorá od začiatku cesty túži odviezť si do Čiech hada reaguje ako prvý. "JA ho chcem!" A hovorí to takým tónom, aby všetci vedeli, že nemajú šancu do tohto obchodu vstúpiť. "Dám ti za neho pol sola". Starec krúti hlavou. "Chcem dva sole". Začína zjednávanie a my máme peknú podívanou. Indián chce sole dva, Mirka pristupuje na jeden. Viac nechce ustúpiť. "Veď ho nevypestovali, chytil ho zadarmo a teraz chce také nehorázne peniaze!" Oba trvajú na svojom. Začína mi byť trápne. Je mi ľúto toho starého človeka a koniec koncov je mi ľúto aj toho hada. Mirky nie. Na čo chce toho hada? Nech každý žije tam, kde je jeho miesto. Zrazu ma napadá šalamúnske riešenie. Pristupujem ku starcovi. "Daj mi ho, ja ti dám za neho 4 sole". Neskrýva prekvapenie. Stojí ako soľný stĺp a pozerá sa na 4 sole vo svojej dlani. "To je jeho najlepší kšeft", usmieva sa Láďa. Poháre s malým hadom je moje. Keď potom vychádzame z ústavu púšťam zajatcov opatrne na slobodu. Nechcem, aby Mirka videla kde ... "Tak teraz už viem, že sloboda stojí štyri sole", komentuje Láďa. Zrazu počujem za chrbtom smiech ostatných. Otáčam hlavu vľavo a čo vidím: za krovím celú akciu "sloboda" sleduje pár staručkých indiánskych očí ...
Po návrate do hotela sledujeme Vladanův prst. Druhý deň opuch mizne a bolesť ustupuje. Za dva dni vyzerá už moc dobre a po piatich dňoch je taký, ako pred infekciou! Tento zázrak sa odohráva na našich očiach. Je to naša empirické poznanie účinku peruánskych rastlín. Na vlastnej koži. Respektíve na koži Vladana. A tak už nemáme žiadne pochybnosti o ich zázračných vlastnostiach. A nepochybujeme ani o ceste, ktorou sa vydávame. Osud nám pomohol spoznať a tiež siahnuť si na pravej poklady. Poklady Inkov ... "
Zázrak: Sangre de drago ...
Naša expedícia bola príliš krátka na to, aby sme poznali väčšinu krás tejto krajiny. Bola ale dostatočne dlhá na to, aby sme sa mohli zoznámiť s peruánskymi bylinami a ich účinky. Mala a má obrovský vplyv na náš ďalší život a na našu prácu. Po tom, čo sme zažili a čo sme sa naučili, cítime povinnosť nenechávať si všetko pre seba. Povinnosť deliť sa o skúsenosti a pomáhať iným. A pretože prozreteľnosť rozhodla, aby veci poctivé boli viac použiteľné, prospešné a trvalé, delíme sa o všetko už skoro 20 rokov s Vami ...
Prezentované výňatky z cestopisu sú častí pripravovanej knihy a sú duševným vlastníctvom M. Klopocké a L.Lásky a ich práva sú chránené ©. Bez súhlasu autorov je zakázané ich kopírovanie, v celku aj v častiach, tlač a ďalšie zverejnenie v akejkoľvek podobe.
Na všetky fotografie sa vzťahujú autorské práva.
